Celý život som sa bála.
Bála som sa, že zostanem sama.
Som jedináčik.
Moji rodičia starší.
Prišla chvíľa, kedy som skoro stratila maminu.
Nehoda na bicykli.
Zdalo sa, že sa moje obavy plnia.
Ale Boh!
Vstúpil a priniesol mi maminu späť.
Napriek tomu ale moje obavy neskončili.
Ako sa hovorí v biblii: „i keď zažili/videli zázrak, neuverili.“
To som bola ja.
Môj život pokračoval.
Vyrástla som.
Vydala som sa.
Odsťahovala.
A vtedy sa mi Boh začal znova prihovárať ohľadom môjho strachu z osamelosti.
Ukázal mi, že On je tu.
V mojich najväčších obavách.
On ma nikdy neopustí i keď rodičia áno.
Ale teraz som uverila Jeho slovám.
On je so mnou keď spím, jem, bežím, plačem, smejem sa, píšem, tancujem…
Uverila som Mu!
Som slobodná od strachu z osamelosti.
I keď práve teraz, keď toto píšem, je moja mamka v nemocnici.
Pri operácii doslova bojovala o život.
Zverila som ju do rúk môjmu Oteckovi (Otecko v mojom slovníku znamená Boh).
A znova mi doprial zažiť zázrak.
Výnimkou však bolo, že som sa nestrachovala.
Uverila som, že zažijem zázrak.
Uverila som a videla zázrak.
Možno nie vždy zažijeme zázrak (napr. pri mojej milovanej švagrinej).
Pravdou ale zostáva, že Otecko bude s nami.
A čo ty, čoho sa najviac bojíš?
