Včera som čítala jednu knihu.
Až som plakala, keď som si uvedomila, aký je Boh verný.
Už pred rokmi ma viedol k zapisovaniu si vďačností.
Myslela som si, že je to len taká pekná rutina, ktorá mi ukáže aká som bohatá.
Boh bol ale ďalej.
Nechcel ma len “naučiť” zapisovať si každodenné vďačnosti, ale zmeniť mi život.
Áno, zmeniť ma zvnútra von.
Zapisovanie ma menilo zvnútra, lebo som sa začala sústrediť na to, čo je dobré, prospešné, radostné..
Začala som mať spokojný život, čo som predtým nepoznala.
Naučila som sa pár vecí.
Prvá je, že ma učil žiť v prítomnosti..
Viedlo ma to k vďačnosti a aj k žitiu v prítomnom okamihu.
Človek, ktorý prežil traumu, vie o čom hovorím.
Život v prítomnosti neexistoval.
Áno, bola som tam prítomná svojim telom, ale svojou myslou a dušou som bola niekde úplne inde.
Buď som bola v strachu z budúcnosti, alebo si prehrávala starú minulosť.
Moje telo neustále bojovalo s neviditeľnými nepriateľmi a bolo v napätí, ktoré bolo vyvolané a dostavilo sa hneď po malom náznaku minulej traumy (vôňa, zvuk….).
Tento malý nepatrný krok znamenal veľký krok v mojom živote.
Začala som žiť v prítomnosti, uvedomovať si bežné radosti, ktoré mi doteraz unikali.
Druhá vec, čo som sa naučila, bol začiatok uzdravenia môjho fyzického tela z traumy.
Myslením na veci, za ktoré sme vďační, podporuje zvyšovanie hladiny serotonínu v mozgu.
A teraz sa vrátim na začiatok.
Túto myšlienku som si prečítala v knihe a uvedomila som si, že Boh už na to (fyzické zdravie) myslel dávno predtým ako ma viedol k zapisovaniu vďačností.
On ma chcel uzdraviť skôr ako ja som si uvedomovala, že potrebujem uzdravenie.
No nie je Úžasný a Verný?
